Vem Camará Capoeira

Čo je to CAPOEIRA?

     Capoeira predstavuje unikátnu kombináciu tanca, akrobacie a netradičného bojového umenia s osobitou filozofiou. Súboj dvoch súperov je možno najlepšie definovať ako predstieraný boj - hru založenú na improvizácii, avšak s prísnymi rituálnymi pravidlami, ktoré bránia vzniku násilného chovania. Dôraz je kladený najmä na plynulosť súhry pohybov oboch hráčov, čo v kombinácii s hudbou a spevom robí Capoeiru bojovým umením, ktoré je atraktívne nielen pre zúčastnených, ale aj pre divákov...

     Hudba je srdcom Capoeiry, diktujúca tempo hry a ktorou sa hráči, doprevádzaní hudobnými nástrojmi a spevom, nechávajú inšpirovať a prijímajú z nej potrebnú energiu pre svoje výkony. Capoeiru nemožno jednoznačne priradiť ani do kategórie bojového umenia, športu či folklóru. Možno práve vďaka svojmu netradičnému prístupu vďačí v súčasnosti za titul najrýchlejšie sa rozvíjajúceho bojového umenia na svete.

História

     História Capoeiry je plná nejasností a dodnes nezodpovedaných otázok. Začína to hneď pri hľadaní odpovede na otázku, odkiaľ Capoeira vlastne pochádza. Aj keď nikto nepopiera, že Capoeira sa do svojej súčasnej podoby vyvinula v Brazílii, mnohí odborníci na túto problematiku umiestňujú rodisko Capoeiry na africký kontinent, a to hneď z viacerých dôvodov. Faktom je, že od prvého vylodenia sa Európanov v roku 1500 bolo do Brazílie násilne odvlečených 3,5 milióna pôvodných afrických obyvateľov. Viacero slov z terminológie Capoeiry je odvodených z reči afrických kmeňov a niektoré rituály, ako napr. ngolo kmeňa Mucope, možno považovať za akýchsi predchodcov tohto brazílskeho bojového umenia. Iným, i keď nepriamym dôkazom je skupina bojových umení veľmi podobných Capoeire, ktoré majú svoj domov v iných častiach „nového sveta“. Na Martiniku existuje šport menom l´agya , na Kube zase maní, oba zahrňujúce akrobaciu a predstieraný súboj za rytmu hudby. Na Trinidade je zase známy boj s palicami zvaný kalinda, neuveriteľne podobný brazílskemu maculele, tancu, ktorý sa učí každý capoeirista.

     Prvá zmienka o capoeire ako športe resp. boji, je datovaná do roku 1770 a skladá sa z niekoľkých novinových článkov napísaných novinárom z Ria – Manuelom do Macedom. V nich portrétuje seržanta Amotinada, ktorý mal za úlohu ochraňovať Markíza de Lavradio. De Macedo označuje seržanta ako obávaného bojovníka, ktorý ovládal capoeiru, ale nepodáva žiadne bližšie informácie, ako sa k tomuto umeniu dostal. Neskôr sa Capoeira začína čoraz častejšie spomínať v policajných archívoch Rio de Janeira.

     V roku 1809 bola založená Guarda Real de Polícia, kráľovská polícia, ktorá sa zaslúžila o to, že boli capoeiristi v Brazílii prenasledovaní a nebyť niektorých málo oblastí, kde Capoeira dokázala prežiť, bolo by toto umenie dnes len zmienkou v archívoch knižníc. V období medzi 1809 až 1889 prebiehali zúrivé boje medzi políciou a capoeiristami v uliciach Ria de Janeira, Salvadoru a Recife.

     Po vyhlásení republiky v roku 1889 boli capoeiristi v niektorých prípadoch použití aj ako forma politického nátlaku počas volieb. Ich zlá povesť viedla k tomu, že o rok neskôr bol vydaný zákon, zakazujúci praktizovanie capoeiry, čoho výsledkom bolo ešte silnejšie perzekvovanie zo strany polície. Toto prenasledovanie malo za následok skoro úplné vyhladenie capoeiry z oblastí Ria a Recife už v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Jedine v Bahii dokázala Capoeira prežiť, pravdepodobne kvôli nedostatočnej efektívnosti polície na vidieku a najmä kvôli silným koreňom, ktoré tu Capoeira zapustila.

     V roku 1927 založil Mestre Bimba (Manoel dos Reis Machado) prvú formálnu akadémiu pre výučbu Capoeiry ako bojového umenia pod názvom Centro de Cultura Física e Capoeira Regional. I keď oficiálnu licenciu dostal až 1937, znamenala táto škola začiatok capoeiry ako športu. Bimbov príklad rýchlo nasledoval Mestre Pastinha a capoeira sa pomaly začala presúvať do štúdií a škôl, i keď bola stále prítomná v uliciach miest ako forma národného folklóru.

     V roku 1953 po zhliadnutí prezentácie akadémie Mestre Bimbu, vyhlásil vtedajší brazílsky prezident, Getulio Vargas, capoeiru za „jediný skutočný národný šport“. Zakladanie škôl spôsobilo aj zásadné zmeny v samotnom bojovom umení. Mestre Bimba vyvinul systém výučby Capoeiry a prístup k samotnej hre, ktorý bol výrazne odlišný od tradičných noriem. Bimbova capoeira sa začala nazývať "regional"("miestna", oblasť odkazovala na štát Bahia) a postupom času sa pojmom Capoeira Regional začal označovať jeden z hlavných štýlov a prístupov ku Capoeire. V protiklade k tejto inovačnej tendencii sa Mestre Pastinha snažil zachovať si tradičný prístup pre vyučovanie a praktizovanie Capoeiry, ponechajúc si starší pojem pre Capoeiru – Capoeira Angola. Asi najväčším prínosom Mestre Bimbu bol jeho špeciálny záujem o prilákanie študentov zo stredných a vyšších socio-ekonomických vrstiev spoločnosti. Snažil sa zmeniť všeobecne negatívnu predstavu, ktorú ľudia o capoeiristoch mali, hlboko poznačenú minulosťou. Táto zmena spôsobila, že sa časom vyšpecifikovali dva kompletne odlišné typy capoeiry: novší, inovatívnejší štýl Regional a starší, viac konzervatívnejší štýl Angola. Poháňaní víziou nového moderného športu, začali Bimbovi študenti v päťdesiatych rokoch otvárať akadémie po celej Brazílii. Rio de Janeiro a následne Săo Paulo sa stali centrami pre rast tohto nového hnutia.

     V roku 1972 bola Capoeira oficiálne vyhlásená Brazílskym národným športom, čím sa začala aj éra organizovania miestnych a národných turnajov. V polovici 70-tych rokov bolo už veľa akadémií po celej Brazílii a prvý majstri začali učiť Capoeiru v Spojených štátoch amerických a Európe. Delenie medzi štýlom Regional a Angola bolo citeľné najmä v 40-tych až 70-tych rokoch 20.storočia. V súčasnosti sa vyvinul nový trend, ktorý sa pokúša zjednotiť obidve školy pod mottom: "Capoeira é uma só" ("Je len jedna Capoeira"). Spája sa prístup štýlu Angola, ktorý si viac uctieva staré tradície s otvorenosťou Regional vo voči inováciám a novým trendom.